Na dverách stál nápis LOGOPÉDIA.
Vošli sme dnu. Ja a môj 5- ročný Danielik.
Cítila som, že sa mu nechce, akoby cítil, že...
Nezískala si ho. Jej autoritatívny hlas ho vystrašil. Ešte ani nezačala so svojou prácou a už si zamkla prvé dvere k citlivej detskej duši.
Jej strohé pokyny očakávali okamžité splnenie. Kreslila vnútro úst a nástojila na tom, aby bol pohyb presný a dôsledný - iste to je dôležité, videla svoj cieľ- splnenie úlohy, úspech, ktorý by potvrdil jej umenie, jej odbornosť.
Používala však priveľa odborných termínov a nebolo z nej cítiť ani len omrvinku záujmu o dieťa, neponúkla priateľstvo, nedarovala jediný úsmev, neočakávala dialóg. Ďalšie dvere sa so škripotom zatreskli.
- Ja Vaším nákresom nerozumiem.-
Ozval sa tichšie a ja som cítila, že čoskoro sa mu po tvári rozkotúľajú slzy.
- Ty si nejaký premúdretý, lenže zlatý môj Tvoja premúdrelá reč nezodpovedá Tvojim schopnostiam.-
Myslela som, že zle počujem.
Slzy na Dankovej tvári sa predbiehali, akoby verili, že niečo zmôžu.
Lenže i tie ju znervózňovali a dráždili.
- Prestaň fňukať vyštekla. To sa nehanbíš.-
Neprestal, už sa to nedalo.
Otáčal sa ku mne a chcel....
- Prosím Vás..-
Začala som:- nie každý dokáže zvládať takýto Váš autoritatívny prístup.-
Pozrela sa na mňa a jej pohľad vravel, že ako matka som zlyhala.
Otočila sa k môjmu synovi a povedala mu cynicky:
- Aj keď krútiš s celou svojou rodinou, so mnou sa Ti to nepodarí a prestaň plakať, lebo Ťa môže poriadne bolieť zadok a to už budeš mať dôvod na plač.-
Ďalšia posledná ťažká brána sa hlučne zabuchla, a ona stratila poslednú šancu, už ju nemôže počuť.
- Ja chcem niečo povedať mojej mamke...
Triasol sa ....
Lenže s ňou to nepohlo.
- Ešte sme neskončili milý môj. Nemáš žiadnu výdrž.-
Snažila som sa ho povzbudiť pohľadom, pribehol ku mne a povedal mi, že ho bolí ako silno mu stláča tváričku.
Pozrela som sa na ňu prísne, ale ona prekryla môj pohľad tým svojim - ukazujúcim, prehnanosť mojich reakcií o tých Dankových ani nehovoriac.
-Takýmto postupom nič nedosiahneme, mojimi rukami prešlo už tisíc detí, aj rodičov- posledné slovo zdôraznila a venovala mi vrelý pohľad.
Konečne sme boli vonku.
Malý sa čochvíľa odklial a popíjal teplé kakauko z automatu. A hoci som abstinent, v tú chvíľu by mi možno pomohlo niečo ostré, poriadne ostré.
Držal ma pevne za ruku, lenže moje vnútro plakalo.
Priala by som si, aby som bola ráznejšia, nepríjemnejšia, taká, čo sa postaví podobným typom a ochráni svoje dieťa ako levica svoje levíča.
- Mamka, tá teta nie je moja kamarátka.
Prikývla som.
-Vieš čo slniečko, už tam nepôjdeme, nikdy.
Prikývol.
Pani logopedička.
Viem, je malá šanca, že si prečítate tento môj článok.
Málokomu sa podarí behom kratučkej chvíle zosmiešniť, podceniť, ponížiť, vystrašiť, zablokovať, ublížiť tak, ako Vy môjmu synovi.Chcem Vám povedať, že akokoľvek vysoká je Vaša odbornosť, môjmu dieťaťu nemáte šancu pomôcť. Nemáte na to láskavý pohľad, bezodnú trpezlivosť, povzbudivý dotyk.
Vaša práca je tvrdá disciplína bez lásky.
