reklama

Spomaľ.

Bolo skoré ráno. Pracovne ma vyslali na konferenciu ďaleko od nášho mesta.  Ponáhľala som sa, nesmela som zmeškať vlak a čas bol neúprosný. No napriek tomu som sa nemohla pohnúť od dverí izby, kde spali moje deti. Obe dýchali sťažka. Boli teplejšie ako zvyčajne. Ich spánok - plný nepokoja. Mali kiahne. Jemne som ich pohladkala a načúvala ich dychu.  Ešte raz som skontrolovala malé čielka, akoby som verila, že ich teplota za tých pár sekúnd klesne.  Musela som ísť.  Letmo som pobozkala svojho manžela a ten dotyk ma upokojil a zároveň uistil v tom, že on sa o nich postará. 

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Najradšej by som zostala doma, ale nešlo to.

Potichu som vyšla z bytu a trielila na zastávku. 

Videla som ju z diaľky. 

Obe sme mali radosť, že sme sa stretli. Poslednú dobu sme sa akosi míňali, každá mala v tvári napísané, že obdobie, ktorým práve dýcha, nepatrí k tým pohodovým.

V jej očiach som však čítala oveľa viac, ale z druhej strany mi prichádzal autobus na stanicu a ona rýchlo naskočila do toho svojho opačným smerom. 

 V hlave mi začala blikať kontrolka: - SPOMAĽ! POTREBUJE ŤA!-

Ale ja som letela ďalej , aby som to stihla.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Uprostred týždňa sa situácia zopakovala, všetko doslova rovnaké, ťažké nohy pri postieľkach mojich drobcov, na krk dýchajúci čas a dokonca i navlas rovnaké stretnutie s priateľkou. 

Len jej oči boli temnejšie, plné bolesti, pohyby presiaknuté nepokojom. 

Na hlbší rozhovor, nebol čas ani v to ráno. 

- Drž sa, myslím na Teba, zvládni to dnes.- 

Objala som ju. 

Hľadela som za jej autobusom, ktorý dnes prišiel skôr ako ten môj a odrazu som ju počula opäť, rovnaká výstražná kontrolka v hlave, ale o čosi nástojčivejšia. 

A opäť rozlet opačnými smermi. 

Prešlo pár dní. S konferenciami som mala konečne pokoj, kiahne sa strácali, čas uháňal rovnako.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zobrala som mobil, ale ona ma v tú istú chvíľu predbehla.

Jej hlas bol iný a kontrolka v mojej hlave blikala do zbláznenia, niečo sa stalo, vedela som to. 

- Som v nemocnici, prišla by si, potrebovala by som nejaké veci.- 

Môj hlas sa triasol. 

- Čakaj ma, určite prídem.- 

Bola taká šťastná, keď som vošla do bieleho priestoru nemocničnej izby. 

Videla som tú ťarchu, čo ležala na jej pleciach a bol najvyšší čas skladať ju. Pustila som sa do toho.

Odrazu sme obe mali oceán času, len tak sedieť a nikam sa už neponáhľať.

Čas bol pokojný a tak lenivo pomalý a jedna počúvala tú druhú. 

A kontrolka v mojej hlave stíchla. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Škoda len, že niekedy nás až nešťastie prinúti spomaliť, potom zastaviť a uvedomiť si ako skrotiť čas. 

 Nie každý totiž dostane od svojich kontroliek v hlave ešte ďalšie šance.

Dušana Farkašová

Dušana Farkašová

Bloger 
  • Počet článkov:  37
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som žena, ktorá si váži tie každodenné obyčajno- neobyčajné zázraky. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu